Ján Alojz Wagner

Chlapec, ktorý meral počasie za tridsaťtri zlatých

Narodil sa 3. júla 1864 v Slovenskom Pravne v rodine mešťana a organárskeho majstra. Ľudovú školu vychodil doma, tri triedy reálneho gymnázia v Kremnici. Keď mu v roku 1878 zomrel otec, zostal rok doma, sám sa pripravil z latinčiny a učiva štvrtej triedy a nastúpil na gymnázium v Banskej Bystrici.

Prírodné vedy ho chytili skoro. Od piatej triedy ho riaditeľ školy poveril meteorologickým pozorovaním. Za tridsaťtri zlatých ročne musel trikrát denne zaznamenať stav počasia. V roku 1882 na to upozornil útočný článok v maďarských novinách, ktorý napadol slovenských žiakov aj riaditeľa gymnázia. Pri Wagnerovom mene stálo: „Meteorologický pozorovateľ, s tým je pravda spojené štipendium.“ Nasledovalo vyšetrovanie, na ktoré doplatil jeden za všetkých, žiak Izidor Somolický.

Viedeň, Tatran a prvá tlačená práca

Maturoval 7. júna 1883. Po dobrovoľníckom roku sa vo Viedni zapísal na filozofickú fakultu ako poslucháč prírodných vied. Stal sa horlivým členom akademického spolku Tatran, najprv knihovníkom, v treťom ročníku predsedom. Zredigoval spolkovú Pamätnicu a prispel do nej históriou spolku.

Ako dvadsaťjedenročný predniesol v Tatrane prácu Fyzika slnca. Ešte v tom istom roku 1885 ju uverejnili Národnie noviny. Bola to jeho prvá tlačou vydaná práca. Keď uhorská vláda v roku 1892 Tatran zrušila, jeho členovia založili spolok Národ a Wagner sa stal jeho predsedom.

Štúdium nebolo ľahké, musel si naň zarábať. Dával súkromné hodiny a kreslil pre viedenskú hvezdáreň. Doktorom filozofie bol promovaný 23. júla 1889.

Miesto vo hvezdárni nedostal

Túžil pracovať vo hvezdárni, ale všetky miesta boli obsadené a ako Slovák nemal veľké vyhliadky. Nepochodil v Prahe ani v Brne. Karol Salva ho volal do Ružomberka, no nedokázal mu zabezpečiť existenciu, tak ponuku odmietol.

Ján Francisci mu v liste radil, aby sa naučil po rusky a odišiel na niektorú ruskú univerzitu, kde by jeho vedomosti ocenili. Odísť nemohol, doma mal chorú matku. Napokon prijal miesto úradníka v poisťovni Donau vo Viedni. Ako nadaný matematik tam využil vedomosti z prednášok profesora Weyra.

Z astronóma bez hvezdárne sa stal poistný matematik. Poisťovníctvu potom venoval štyridsať rokov.

Písal, aby ľudia rozumeli

Súbežne so zamestnaním písal. Publikoval v Národných novinách, Národnom hlásnikovi, v kalendároch a almanachoch Živena, prispieval do časopisov Priateľ dietok, Dom a škola či Slovenské pohľady. V roku 1890 mu v Ružomberku vyšla prvá kniha Nebo a zem. V tom istom roku začal vlastným nákladom vydávať odborný časopis Svet, pre nezáujem však vyšli len tri čísla.

V roku 1894 ho preložili do Štajerského Hradca, o rok neskôr mu v Martine vyšla druhá kniha Zjavy nebeské. Peter Rovnianek ho vtedy volal do Ameriky a sľuboval, že mu tam prekliesni cestu. Priateľstvo s Rovnianekom trvalo do konca života, hoci sa osobne sotva poznali.

Dvadsať rokov v Budapešti

Rozhodol sa pre prácu medzi Slovákmi a v roku 1896 sa presťahoval do Budapešti, kde žila silná slovenská kolónia. Pracoval v spolkoch, so slovenskými ochotníkmi naštudoval niekoľko Urbánkových hier. Medzi prvými písal o Röntgenovom vynáleze.

V tom istom roku sa oženil s dcérou Ľudovíta Dohnányho a neterou štúrovského básnika Mikuláša Dohnányho. Krátko nato postihli rodinu tri úmrtia. Ťažké údery prekonával prácou.

Zaslúžil sa o založenie Budapeštianskeho nakladateľského spolku v roku 1903, ktorý vďaka jeho stykom s americkými Slovákmi dostal tlačiarenský stroj. Pracoval v peňažnom ústave Pomocná pokladnica a neskôr sa dostal do výboru Ústrednej banky v Budapešti. Kandidoval aj do snemu za považskobystrický okres, neúspešne.

Vedeckú prácu nezanedbal. V roku 1902 mu v Pittsburghu vyšlo Franklin a hromosvod, v roku 1904 v Trnave Človek a hviezdy, v roku 1908 Aké bude počasie, v roku 1909 Benjamin Franklin a Poistovenie robotníctva. Prácu Výdobytky vedy a rôzne vynálezy poslal v roku 1914 do Ameriky na súbeh a získala prvú cenu Slovenského národného spolku v USA.

V roku 1912 mu nečakane zomrela manželka. Útechu hľadal v práci a vo svojej bohatej knižnici.

Predseda Národnej rady a odchod z Budapešti

Počas vojny sa v Budapešti žilo ťažko. Slovenské spolky živorili, Slovenský denník bol zakázaný. Slováci sa schádzali v škole v Lutherovom dvore pod zámienkou, že sa učia spievať. V skutočnosti sa učili slovenský pravopis a dejiny.

V roku 1918 vznikla v Pešti Národná rada a Wagner sa stal jej predsedom. Viedol schôdze, vydával odporúčania pre tých, ktorí sa vracali na oslobodené Slovensko, a hájil ich záujmy.

V decembri 1918 sám odcestoval do Žiliny, vtedajšieho sídla slovenskej vlády, a ponúkol svoje služby školstvu. Prosil o profesorské alebo riaditeľské miesto na gymnáziu v Trenčíne či Banskej Bystrici. Narazil na neochotu. Po čase mu odkázali, že ak sa chce dostať do školských služieb, musí ísť na niekoľko mesiacov do Prahy a zložiť skúšku spôsobilosti.

To bola pečať na moje vyše tridsať ročné účinkovanie na poli slovenskej kultúry. Ja, doktor filozofie, môžem eventuálne znížiť úroveň slovenského školstva.

Znechutený sa vrátil do Budapešti, hoci ho zo všetkých strán upozorňovali, že jeho ďalší pobyt v meste je nebezpečný. Jeho meno figurovalo v zozname maďarských úradov o veľezradcoch. V apríli 1919 sa rozhodol Budapešť navždy opustiť. Celý majetok aj knižnicu tam nechal.

Prvá slovenská poisťovňa

Zamestnanie nemal zabezpečené. Pomohla mu dávna myšlienka: videl, koľko cudzích poisťovní pôsobí na Slovensku a ako kapitál získaný od slovenského ľudu odteká do cudziny. Upozornil na to ministerstvo pre správu Slovenska a po mnohých ťažkostiach docielil založenie prvého slovenského poisťovacieho ústavu. Tak so skromným kapitálom vznikla Prvá slovenská poisťovňa.

Súčasne bol menovaný vrchnostenským kurátorom pre cudzie poisťovne pôsobiace na Slovensku. Pripravil a previedol zlúčenie Prvej slovenskej poisťovne so zastupiteľstvom jednej z najväčších cudzích poisťovní Elsö magyar biztosító. Vznikol veľký ústav s názvom Slovenská poisťovňa a pre Slovensko sa tak zachránil viacmiliónový kapitál.

Univerzita Komenského ho menovala za lektora poisťovacej techniky na právnickej fakulte. Vydal Úvod do poisťovacej techniky, knihu Poistovníctvo na Slovensku a krátky čas vydával vlastným nákladom časopis Slovenský poisťovník.

Prvý, kto u nás vysvetlil relativitu

Keď Einsteinova teória relativity spôsobila rozruch na vedeckom poli, Wagner ju študoval so záujmom a vydal vlastným nákladom publikáciu Teória relativity a čo s tým súvisí. Podal ju prístupne a populárne širokému okruhu čitateľov. V roku 1924 vyšlo Jedno – druhé z astronómie pri príležitosti opozície Marsu.

Zapájal sa do spolkovej činnosti: predseda bratislavskej odbočky Matice slovenskej, člen spolku pre postavenie pomníka generála Štefánika, predseda literárneho odboru Slovenskej ligy, predseda Spolku pre stavbu nemocníc. V roku 1918 sa stal zakladajúcim členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

V roku 1927 sa vo veku šesťdesiattri rokov zúčastnil kongresu poistných matematikov v Londýne a cestu opísal v knižke Na kongres do Londýna. Chystal sa aj na ďalší kongres vo Švédsku, ale zabránila mu choroba. Posledné dielo Hviezdne nebo vyšlo až po jeho smrti.

V roku 1930 si pripomínal dve jubileá, štyridsaťpäť rokov literárno-vedeckej práce a štyridsať rokov v poisťovníctve. Noviny a kalendáre oceňovali jeho životné dielo, on však už bol smrteľne chorý. Zomrel 18. októbra 1930 v Bratislave.

Mená, pod ktorými písal

Prispieval takmer do všetkých slovenských časopisov a kalendárov pred prvou svetovou vojnou, písal aj do maďarských a nemeckých odborných časopisov. Časopis Nationaloekonomische Blätter istý čas sám redigoval. Publikoval pod množstvom mien:

Ahasver · Dr.-r. · Dr. W · Homo · Motúz · -r. · Nemo · Securus · Sirius · Ten starý · Vekoslav · W. dr. · -w-

Vynikol ako popularizátor prírodných vied, najmä astronómie, fyziky, meteorológie a matematiky. Bibliografia konštatuje, že v tom je po Danielovi Lichardovi na Slovensku jedinečným zjavom. Jeho dielo prispelo k tomu, aby slovenský ľud získal dôveru vo vedecké poznanie a v zákony prírody.

Životopis vychádza z publikácie Dr. Ján Alojz Wagner – Personálna bibliografia, ktorú vydala Okresná knižnica v Martine pri 50. výročí jeho úmrtia. Bibliografia v hlavičke uvádza dátum úmrtia 12. októbra 1930, v texte však 18. októbra 1930. Držíme sa druhého údaja, ktorý sa zhoduje s ostatnými prameňmi.