Keď loď meškala, poistitelia v Londýne nemohli robiť nič. Čakali na správu z prístavu a medzitým obchodovali ďalej, každý so svojím odhadom, či sa loď ešte vráti. Keď správa prišla, zazvonil zvon. Jeden úder znamenal, že loď je stratená. Dva údery, že sa vrátila. Zvonilo sa preto, aby sa to všetci v sále dozvedeli v tej istej sekunde a nikto nemal náskok.
Ten zvon dodnes visí v obchodnej sále Lloyd's a má svoj vlastný príbeh. Pochádza totiž z lode, ktorej poistenie stálo londýnskych poistiteľov celé imanie.
Francúzsky škriatok v kráľovskom námorníctve
Fregatu spustili na vodu v Toulone 11. septembra 1779 pod menom La Lutine. Lutin je po francúzsky škriatok alebo šibal, Lutine je jeho ženská podoba. Počas Francúzskej revolúcie sa Toulon postavil na stranu rojalistov a koncom roka 1793, keď mesto padlo, odviedli Briti loď so sebou. Prestavali ju a ako HMS Lutine slúžila v kráľovskom námorníctve.
Na jeseň 1799 dostala nezvyčajnú úlohu. Hamburgskí obchodníci a banky sa ocitli v ťažkostiach a londýnske domy im posielali peniaze, aby zabránili krachu. Lutine vyplávala 9. októbra z Yarmouthu do Cuxhavenu s nákladom zlatých a strieborných prútov a mincí v hodnote okolo 1,2 milióna libier. Na palube bolo približne 240 ľudí, velil kapitán Lancelot Skynner.
Ešte v ten večer sa zdvihla severozápadná víchrica. V noci z 9. na 10. októbra vietor a príliv hodili loď na piesočné plytčiny v úžine Vlie medzi holandskými ostrovmi Terschelling a Vlieland. Z dvesto štyridsiatich ľudí prežil jediný.
Zaplatené do dvoch týždňov
Náklad poistili londýnski poistitelia z Lloyd's, teda zo spoločenstva, ktoré vyrástlo z kaviarne Edwarda Lloyda. Škoda bola obrovská. Napriek tomu ju podľa Lloyd's zaplatili celú a približne do dvoch týždňov od nešťastia. Výplatu viedol John Julius Angerstein, skúsený poistiteľ, ktorý Lloyd's v rokoch 1790 až 1796 predsedal. Angličania ho dnes poznajú skôr ako zberateľa obrazov: tridsaťosem plátien z jeho zbierky kúpil po jeho smrti v roku 1824 štát a stali sa základom londýnskej Národnej galérie.
Rýchle vyplatenie bolo pre Lloyd's lepšou reklamou ako čokoľvek iné. Kto poisťoval náklad cez more, chcel vedieť, že peniaze prídu aj vtedy, keď ide o celé imanie. Lutine to dokázala.
Poklad, ktorý nikto nevylovil
Zaplatením škody prešlo právo na náklad na poistiteľov. Lenže Holandsko bolo vtedy s Britániou vo vojne a vrak považovalo za vojnovú korisť. Miestni rybári pod holandským dohľadom v rokoch 1799 až 1801 vylovili zlato a striebro v hodnote okolo osemdesiattisíc libier. Potom more vrak zanieslo pieskom.
V roku 1821 dal holandský kráľ Viliam I. výhradné právo na záchranné práce Pierrovi Eschauzierovi, s tým, že polovica nálezov pripadne štátu. O dva roky neskôr Holandsko svoj podiel postúpilo Británii a tá ho prenechala Lloyd's. Poistitelia sa tak po štvrťstoročí dostali k nároku, ktorý si zaplatili.
Vrak sa znovu objavil v roku 1857. Potápači v sezóne 1858 vytiahli 32 zlatých a 66 strieborných prútov a 17. júla 1858 aj lodný zvon. Z kormidla dali v Lloyd's urobiť stôl a stoličku, ktoré tam majú dodnes. V roku 1863 piesok vrak znovu zakryl. Ďalšie pokusy dopadli zle: bager Karimata v roku 1938 vyniesol jediný zlatý prút a stál viac, ako sa našlo, a pokusy z rokov 1979 a 1980 našli len trosky. Väčšina nákladu vraj leží na dne dodnes. Koľko presne, nevie nikto, lebo pôvodné záznamy Lloyd's zhoreli pri požiari Kráľovskej burzy v roku 1838.
Zvon s cudzím menom
Zvon váži 48 kilogramov a má priemer 46 centimetrov. Je na ňom vyrytý nápis ST. JEAN 1779. Rok sedí s rokom, keď loď spustili na vodu, meno nie. Prečo je na zvone z Lutine napísané Svätý Ján, sa doteraz nepodarilo vysvetliť.
Od roku 1859 visel v obchodnej sále Lloyd's v Kráľovskej burze a odvtedy sa s Lloyd's sťahoval do každej ďalšej budovy. Od roku 1986 visí v drevenej rotunde uprostred sály v budove na Lime Street, ktorú navrhol architekt Richard Rogers, tej so schodiskami a potrubiami na fasáde.
Zvonilo sa doň vtedy, keď prišla správa o lodi, ktorá meškala. Raz pri strate, dvakrát pri návrate. Neskôr sa na zvone objavila prasklina a na bežné správy ho prestali používať. Naposledy zazvonil pre stratenú loď v roku 1979 a pre loď, ktorá sa vrátila, v roku 1989.
V rotunde leží aj kniha strát, Loss Book, ktorú Lloyd's vedie každý deň od roku 1774 a zapisuje do nej stratené lode. Ručne. Ešte v polovici 20. storočia sa do nej písalo husím brkom. V múzeu, ktoré má brko v logu, nás tento detail potešil.
Keď zvon mlčí a keď hovorí
Dnes sa zvoní len pri výnimočných udalostiach. Počas druhej svetovej vojny zazvonil raz, keď Briti potopili nemeckú bojovú loď Bismarck v roku 1941. Nacistický propagandista William Joyce, známy ako Lord Haw-Haw, vtedy v rozhlase tvrdil, že v Lloyd's zvon zvoní bez prestania, lebo Nemci potápajú jednu britskú loď za druhou. Nebola to pravda.
Zvonil pri smrti princeznej Diany, kráľovnej matky, princa Philipa a kráľovnej Alžbety II. Zvonil po útokoch 11. septembra 2001, po cunami v Indickom oceáne v roku 2004 a po bombových útokoch v Londýne v júli 2005. Každý rok 11. novembra ním začína a končí dve minúty ticha na pamiatku padlých.
Najviac o ňom hovorí obdobie, keď zvonil často. Desiatky ľudí stáli pri pultoch, každý so svojím rizikom a so svojím odhadom, a čakali na jeden alebo dva údery. Poistenie je obchod s neistotou a málokde bolo počuť, ako znie.
Autor: Tomáš Kromka
Zdroje overené k októbru 2026: Lloyd's (história, HMS Lutine a Lutine Bell, lloyds.com), Wikipedia (HMS Lutine 1779, Lutine Bell, John Julius Angerstein, National Gallery), Rijksdienst voor het Cultureel Erfgoed (mass.cultureelerfgoed.nl, HMS Lutine), Londonist (Lutine Bell), National Gallery (John Julius Angerstein), Christian Science Monitor 3. 7. 1986 (kniha strát). Obrázky z Wikimedia Commons: zvon a obchodná sála Colin (CC BY-SA 4.0), stroskotanie Lutine neznámy autor a portrét Angersteinovcov Thomas Lawrence (voľné diela).
Máte doma starý poistný dokument?
Poistky lodí aj nákladov, renty, štíty aj účastiny poisťovní zbierame a dokumentujeme. Napíšte nám, čo máte, a pomôžeme vám zistiť, o čo ide.