Biela renesančná zvonica a kostol s vežou na dláždenom námestí, vpravo nízke meštianske domy
Námestie v Spišskej Sobote so zvonicou a kostolom svätého Juraja. Spišská Sobota patrila k trinástim mestám v zálohu a v jej archíve sa zachoval požiarny štatút. Foto Kristo, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 3.0.

Stredoveké a novoveké mestá na Spiši boli z veľkej časti drevené. Drevené domy, šindľové strechy, stodoly plné sena a v každom dome otvorený oheň na varenie a kúrenie. Stačila iskra z komína alebo neopatrnosť pri svetle a oheň preskakoval zo strechy na strechu. Spišská Sobota v roku 1682 zhorela takmer celá, keď ju podpálili vojaci Imricha Thökölyho.

Pre meštana, ktorému zhorel dom, to znamenalo koniec. Nemal kde bývať, prišiel o zásoby aj o náradie, a často aj o živnosť. Spišské mestá na to v polovici 18. storočia našli odpoveď, ktorú dnes poznáme pod menom poistenie.

Mestá v zálohu

Aby sme pochopili, prečo práve trinásť miest, treba sa vrátiť do roku 1412. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský potreboval peniaze na vojnu s Benátkami a požičal si ich od poľského kráľa Vladislava Jagelovského. Ako záruku mu dal do zálohu trinásť spišských miest. Boli to Spišská Nová Ves, Spišské Vlachy, Spišské Podhradie, Poprad, Veľká, Spišská Sobota, Stráže pod Tatrami, Matejovce, Spišská Belá, Vrbov, Ľubica, Ruskinovce a Tvarožná.

Pôžičku nikto nesplatil a mestá zostali pod Poľskom celých 360 rokov. Spravoval ich poľský starosta, ktorý sídlil na Ľubovnianskom hrade. Samotné mestá však tvorili akési malé spoločenstvo s vlastnou samosprávou. Na čele stál gróf, ktorého volili zástupcovia trinástich miest, a richtári sa schádzali na spoločných poradách. Práve toto spoločenstvo bolo pripravené na to, aby si navzájom pomáhalo aj pri nešťastí.

Hrad s okrúhlou vežou a hradbami na zalesnenom kopci pod oblačnou oblohou
Ľubovniansky hrad, sídlo poľského starostu, ktorý spravoval zálohované spišské mestá. Foto Kateryna Baiduzha, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 4.0.

Štatút z roku 1752

Požiarny štatút trinástich miest sa zachoval v Štátnom archíve v Levoči, na pracovisku v Poprade. Je to zväzok so 180 nečíslovanými stranami, písaný po nemecky s mnohými latinskými výrazmi. Zachovaná kópia je datovaná 4. decembra 1752 vo Varšave. Na prvých 26 stranách sú pravidlá, na ostatných súpis domov v jednotlivých mestách. Koniec zväzku chýba.

Štatút mal dve časti, ktoré dnes nájdete v každej poisťovni: prevenciu a náhradu škody.

Najprv predchádzať

Každý majiteľ domu musel mať pod hrozbou pokuty dobrý hasičský rebrík, dve ručné striekačky a sud plný vody. Mestá museli zaobstarať kožené vedrá a väčšie striekačky. Mestská rada mala na starosti kontrolu studní. Mesto sa rozdelilo na štyri štvrte a každému cechu vopred určili, čo bude pri požiari robiť, aby sa ľudia v panike nemuseli dohadovať.

V noci chodila po meste stráž a z veže sa pozeral hlásnik, či niekde nestúpa dym. Obyvatelia nesmeli doma hromadiť horľavé veci, najmä veľké zásoby dreva.

Biela štvorhranná zvonica s renesančnou atikou a oblúkovými oknami v hornom poschodí
Renesančná zvonica v Spišskej Sobote. Z veží sa v noci hliadkovalo a zvonom sa vyhlasoval poplach. Foto Kristo, Wikimedia Commons, licencia CC BY-SA 3.0.

Potom spoločne platiť

Druhá časť štatútu je to, čo z neho robí poistenie. Každý dom bol zapísaný v súpise a mal odhadnutú hodnotu. Napríklad v piatich mestách, ktorých súpis sa zachoval celý, bolo spolu 590 domov v hodnote 73 200 zlatých: v Poprade 134, v Spišskej Sobote 118, vo Veľkej 162, v Strážach 78 a v Matejovciach 98. Domy dostali čísla a tie sa olejovou farbou maľovali na brány.

Keď niekomu zhorel dom, menšiu škodu, do 50 zlatých, uhradili obyvatelia mesta, kde horelo. Väčšie škody sa rozpočítali medzi všetkých trinásť miest. Koľko kto zaplatil, sa riadilo hodnotou jeho domu. Kto mal drahší dom, prispel viac. Kto prišiel o celé hospodárstvo, bol navyše na dva roky oslobodený od daní.

Spolok spravoval spišský gróf spolu s richtármi Ľubice, Spišskej Novej Vsi, Spišskej Soboty a Spišskej Belej, ktorí sa pri tejto úlohe striedali.

Prečo je to poistenie

Veľa ľudí platí málo, aby nikto nemusel zaplatiť všetko. Príspevok zodpovedá hodnote toho, čo je chránené. Kto sa stará o prevenciu, chráni seba aj ostatných. A členstvo nie je dobrovoľné, platí pre všetky domy. Presne na týchto zásadách stojí poistenie budov dodnes, len namiesto richtárov dnes výpočty robia poistní matematici.

Mestá v zálohu sa vrátili do Uhorska v roku 1772. O šesť rokov neskôr z nich Mária Terézia spolu s Podolíncom, Hniezdnym a Starou Ľubovňou vytvorila Provinciu šestnástich spišských miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Spolok proti ohňu fungoval ďalej. Podľa údajov, ktoré uvádza poisťovňa Generali, mal v roku 1783 poistených 4 494 budov v hodnote vyše 176-tisíc zlatých a ešte koncom 18. storočia bol jedinou požiarnou poisťovňou v Uhorsku.

Pred ohňom však neochránil úplne. V roku 1775 ľahla popolom takmer celá Spišská Sobota. Mesto sa však mohlo spoľahnúť na to, že pri obnove nezostane samo.

Pred Generali, pred Allianz

Keď v roku 1833 otvárala na Spiši svoje prvé zastupiteľstvá terstská Assicurazioni Generali, spišské mestá už takmer storočie poznali, čo je spoločná pokladnica proti ohňu. Najstarší známy poisťovací spolok na našom území preto nevznikol v Bratislave ani vo Viedni, ale v malých mestách pod Tatrami, ktoré v tom čase ani nepatrili do Uhorska.

Máte doma starú požiarnu poistku?

Poistky proti ohňu, plechové štíty poisťovní na domoch, stanovy požiarnych a hasičských spolkov zbierame a dokumentujeme. Napíšte nám, čo máte, a pomôžeme vám zistiť, o čo ide.

Napíšte nám

← Všetky články