Muž, ktorý nespal v hoteloch
Wilhelm Berliner sa narodil 1. mája 1881 vo Viedni. Otec bol továrnik z Ľvova, matka pochádzala z významnej židovskej rodiny z toho istého mesta. Vypracoval sa na generálneho riaditeľa poisťovacieho koncernu Phönix a v roku 1919 bol poradcom rakúskej delegácie pri rokovaniach o Saint-Germainskej zmluve.
Súčasníci ho opisovali ako mimoriadny zjav: jazykovedca, matematika, finančníka a právnika v jednej osobe. Traduje sa, že ročne prespal približne tristo nocí vo vlaku a hotelom sa vyhýbal. Hovorilo sa mu Napoleon poisťovníctva a vážili si ho vo väčšine európskych kancelárií.
Presne taká povesť je pre neskorší príbeh podstatná. Kým bol Berliner nažive, nikto nemal chuť pozerať sa mu do kníh.
Ako sa stavia koncern
Phönix založila v roku 1860 drážďanská požiarna poisťovacia spoločnosť. Zo začiatku poisťoval majetok proti ohňu a prepravu, neskôr pribudlo krupobitie a život. Životná časť prešla v roku 1862 na terstskú spoločnosť Azienda Assicuratrice a pôsobila pod menom Lebensversicherungs-Gesellschaft Phönix. Medzi jej klientmi boli aj členovia cisárskeho domu.
Skutočný rozmach prišiel s Berlinerom. Počas prvej svetovej vojny vymyslel poistenie pre účastníkov vojny aj pre škody z bombardovania. Po rozpade monarchie sa koncern nestiahol do zvyškového Rakúska, ale naopak sa usadil v nástupníckych štátoch. Od roku 1925 kupoval konkurenciu, okrem iného Wiener Versicherungsgesellschaft a Providentiu.
Výsledok: Phönix pôsobil v dvadsiatich troch krajinách, patril k trom najväčším poisťovniam Európy a bol jediným skutočne nadnárodným rakúskym koncernom. V roku 1929 sa presťahoval do novej centrály na Otto-Wagner-Platz 5 vo Viedni, ktorú dobová tlač označila za najmodernejšiu kancelársku budovu v Rakúsku.
Diera, ktorá rástla
Rast mal háčik. Koncern predával agresívne a lacno, uzatváral zmluvy, ktoré sa ekonomicky sotva mohli vyplatiť. Dnes by sme povedali, že podhodnocoval sadzby, aby získal trh.
Potom prišla svetová hospodárska kríza a 11. mája 1931 pád viedenskej Creditanstalt. Rezervy sa scvrkli. Vedenie na to odpovedalo tak, že problém prestalo vykazovať. Uzávierky chodili neskoro, boli neúplné, neprehľadné a napokon falšované.
V roku 1929 mal koncern deficit okolo 80 miliónov šilingov. V roku 1936 to bolo 250 miliónov, teda päť percent celého rakúskeho národného dôchodku. Len v Rakúsku bolo poistených 330 tisíc ľudí, v zahraničí ďalšie státisíce.
Sedemnásty február
Berliner zomrel 17. februára 1936 vo veku 54 rokov na následky zanedbaného zápalu stredného ucha. Nástupcu, Eberharda Reininghausa, vymenovali 24. februára. Keď si sadol k účtovným knihám, trvalo to štyri dni. Na prelome februára a marca vedenie zistilo skutočný stav a oznámilo ho úradom.
25. marca 1936 prijala rakúska vláda súbor zákonov, ktorý mal poistencov zachrániť. Tretí najväčší životný poisťovateľ Európy prestal existovať.
Zoznam
Vtedy sa ukázalo, ako si koncern roky kupoval pokoj. Platil politikom naprieč celým spektrom a novinárom, jednak cez inzerciu, jednak v obálkach. Zoznam príjemcov, vedený s pedantnou presnosťou, mal desiatky strán. Úplatky vykázané ako dary dosiahli okolo troch miliónov šilingov. Koncern zároveň financoval židovské aj nacistické organizácie, čo hovorí skôr o obchodnom kalkule než o presvedčení.
29. apríla 1936 dala vláda mená príjemcov uverejniť vo veľkých denníkoch, hoci o úplnosti zoznamu sa pochybovalo. Aféra otriasla Schuschniggovým režimom, stála miesto vicekancelára Starhemberga a niekoľkých ministrov a prispela k tomu, že sa Rakúsko dostalo do silnejšej závislosti od nacistického Nemecka.
Mala aj obete. 28. marca sa v dunajskej inundácii zastrelil sekčný šéf poistného dozoru Heinrich Ochsner potom, čo ho predvolali na výsluch. 7. mája si v Opatiji vzal kyanid novinár Ernst Klebinder.
Československá vetva sa volala Fénix
V Československu pôsobil koncern pod menom Fénix so sídlom v Prahe a mal tu približne 340 tisíc poistencov. Jeho deficit dosiahol už v roku 1931 okolo 350 miliónov korún a do krachu sa takmer zdvojnásobil. Tvoril tak takmer tretinu celkovej diery materskej spoločnosti.
Vo viedenskej centrále sa našiel zoznam 110 vplyvných československých osobností. Niektoré poberali pravidelné platby, iné dostali jednorazový úplatok, ďalšie poistky zadarmo. Zoznam údajne skončil na stole československej vlády, no napriek opakovaným žiadostiam opozície sa nikdy nezverejnil.
Zvlášť nepríjemná je otázka dozoru. Poistný dozor viedol Karel Malkovský, ktorý sa neskôr stal riaditeľom Fénixu. Jeho nástupcom v úrade bol Ladislav Autengruber, bývalý Berlinerov tajomník. Úradník dozoru Antonín Čapek sa neskôr posunul do vedenia poisťovne Domov a Slovakia. Dozor a dozorovaný si tak vymieňali ľudí.
Varovanie pritom zaznelo skoro. Už v roku 1920 zadržali Berlinera na pražskom letisku s dlhopismi ešte z čias monarchie, išlo o menovú špekuláciu. Pustili ho s odvolaním sa na diplomatickú imunitu, vyšetrovanie sa vytratilo a v tlači zafungovala protikampaň. Vojnové dlhopisy napokon štát uznal na 75 percent nominálnej hodnoty a Berliner aj jeho politickí ochrancovia na tom zarobili. Ľavicoví poslanci interpelovali ministra vnútra už v roku 1931. Kontrolóri vstúpili do Fénixu až koncom roka 1935, teda pár mesiacov pred pádom.
Slovenská stopa: poisťovňa Slovakia
Na Slovensku mal koncern odnož s názvom Slovakia. Bola poslednou významnejšou poisťovňou založenou na Slovensku v medzivojnových rokoch a jej meno malo navodiť dojem domáceho podniku.
Rovnaký účel plnilo aj obsadenie čela správnej rady. Zastával ho Andrej Hlinka, najznámejšia postava slovenského národného hnutia, ktorý za to poberal šesťtisíc korún ročne. Podľa dostupných prameňov z funkcie odstúpil potom, čo zistil, že rozhodujúci vplyv v správnej rade získal Franz Bauer, zástupca viedenskej centrály. Po ňom viedol správnu radu agrárny senátor Kornel Stodola. V ústrednej rade Phönixu sedel aj slovenský agrárnik Vavro Šrobár, súbežne s výkonom senátorského mandátu.
V roku 1930 prevzala Slovakia poisťovňu Domov, ktorá sa dostala do ťažkostí, a vznikol podnik Domov a Slovakia, naďalej ovládaný Phönixom. Po krachu ho pred zánikom zachránila sanačná akcia štátu.
Otázky smerovali aj na ministra vnútra Juraja Slávika, pod ktorého rezort dozor nad poisťovníctvom patril a ktorý audit nenariadil. Poslanec Rudolf Slánský sa pýtal, prečo úrady čakali tak dlho. Vláda Milana Hodžu bola v tom čase päť mesiacov vo funkcii a vyšetrovaciu komisiu nepresadila. Opozičné návrhy, teda parlamentná komisia, zhabanie majetku riaditeľov a prokuristov a zrušenie poistiek nad stotisíc korún, boli zamietnuté.
Čo z toho mali klienti
Toto je časť, ktorú by sme v múzeu nemali obchádzať, lebo sa týka obyčajných ľudí.
V Rakúsku prebrala majetok aj záväzky Phönixu novozaložená Österreichische Versicherungs-Aktiengesellschaft. Takmer všetci poistenci si museli nechať plnenia znížiť a 1 300 zamestnancov prišlo o prácu. Pre poistencov v zahraničí rakúska záchrana nepočítala s ničím.
V Československu sa nároky nad desaťtisíc korún krátili o päť až dvadsaťsedem percent. Dvaja vysokí funkcionári spoločnosti spáchali samovraždu a viacerých úradníkov dozoru prepustili.
Historici to zhrnuli bez okolkov. Publikácia Dějiny československého pojišťovnictví z roku 1993 hovorí, že základom machinácií Fénixu v Československu bola štedrá korupcia významných osobností naprieč politickým spektrom, pričom najštedrejšie sa platilo tým, ktorí boli práve pri moci.
Meno, ktoré zmizlo
Nové pravidlá dozoru, ktoré mali podobný prípad znemožniť, si veľa neužili. 12. marca 1938 vstúpili do Rakúska nemecké vojská a rakúske poistné právo nahradilo nemecké. Nástupnícku spoločnosť premenovali na Wiener Allianz Versicherungs-Aktiengesellschaft pod kontrolou nemeckého Allianzu. Meno Phönix zmizlo nadobro.
Budova zostala. Na Otto-Wagner-Platz 5, kam sa koncern nasťahoval v roku 1929 a odkiaľ sa riadila jeho posledná fáza, dnes sídli rakúsky úrad pre dohľad nad finančným trhom. Ťažko si predstaviť výstižnejšiu adresu.
Prečo to pripomíname
Kauza Phönix nie je len historka o podvode. Je to dôvod, prečo dnes existujú pravidlá, ktoré väčšine ľudí pripadajú ako zbytočná byrokracia: prečo musí poisťovňa tvoriť technické rezervy, prečo ich niekto kontroluje zvonku, prečo sa uzávierky auditujú a prečo je zlé, keď medzi dozorom a dozorovaným prúdia tí istí ľudia.
Každé z týchto pravidiel niekto zaplatil. V roku 1936 to boli státisíce poistencov, ktorým sa krátilo plnenie, a 1 300 ľudí, ktorí prišli o prácu.
V zbierke Múzea poistenia sa nachádza niekoľko artefaktov poisťovne Domov a Slovakia. Sú to obyčajné papiere obyčajných klientov z podniku, o ktorom je tento článok. Presne takéto doklady robia z dejín poisťovníctva niečo, čoho sa dá dotknúť.
Autor: Tomáš Kromka
Poznámka k prameňom: dátum úmrtia Wilhelma Berlinera uvádzame podľa rakúskych prameňov ako 17. februára 1936. Slovenský článok denníka Pravda uvádza 19. februára.
Zdroje: Vladimír Jancura, Gorily sa vyskytovali aj za prvej republiky, Pravda, 3. 3. 2012 · Phönix-Skandal a Wilhelm Berliner, nemecká Wikipédia · Phönix-Versicherung, Wien Geschichte Wiki · Dějiny československého pojišťovnictví (1993), citované podľa denníka Pravda